AES SIDHE – MOCNOSTI HORY – JAZDA HRDINOV

Odmalička som poznal rozprávku o kováčovi, ktorý stretol tajomného rytiera a ukul množstvo vecí pre spiace vojsko vnútri Sitna. Keď sa vrátil, tak zistil, že v službe bol mnoho rokov, hoci sám to tak nevnímal. Príbeh dopĺňali povedačky o tom, že v lesoch na Sitne duní zem pod nohami (čo je naozaj pravda niekde počuť spod zeme cinkanie kovu a samozrejme, že sa tam v tie správne noci zjavujú poklady. O samotných Sitnianskych rytieroch je najdôležitejšie povedať, že „sú zakliati vnútri Sitna a prídu Slovákom na pomoc vtedy keď ich budú najviac potrebovať...“
Povesť o takomto spásonosnom vojsku je pomerne rozšírená. Za zmienku stoja Blanickí rytíři, Nemcov ochráni vojsko Fridricha Barbarosu spiace vo vrchu Kyffhauser, ale podobné povesti sa viažu aj na vrch Untersberg (Nemecko), Babia Góra (Poľsko), Peca (Slovinsko), Rosengarten (Taliansko) a mnohé iné.
Sitno sa až do 16. Storočia volalo „Sitieň“, čo je pravdepodobne skomolenina keltského sìthean - výslovnosť „síten“ alebo sidhe - výslovnosť „síd“ (nejasnosti vychádzajú z toho, že v skutočnosti sú to gaelské slová, nie keltské)
– význam je hora alebo pahorok (presnejšie pohrebná mohyla)
- sith (síd) znamená aj nadprirodzený alebo víla (fairie), s použitím tohto významu je sìthean „čarovná hora“ v ktorej podľa tradície boli podzemné priestory obývané čarovnými bytosťami.

Aes Sidhe -Mocnosti hory boli brány do iného sveta (podsvetia), kde platia iné pravidlá a iný čas ako v ľudskom svete. Každý sìthean mal v sebe čarovný kotol nevyčerpateľnej zásoby potravy a rástli tam jablone, na ktorých počas sviatku mŕtvych (Samhain) boli zlaté jablka nesmrteľnosti. Túto noc hrdinovia využívali na to aby bojovali o priazeň nadprirodzených bytostí (alebo s tými bytosťami) a získali nejaký magický dar (ktorý sa dal aj ukradnúť).
Za bránu do podsvetia sa považovali jaskyne, jazerá a pahorky (mohyly predkeltských národov) a prírodné kopce v tvare mohyly. Otvárali sa prevažne počas hlavných keltských sviatkov, alebo počas hmly alebo búrky (a podobne). Potom je možné pozorovať prastarých kráľov v otrhaných plášťoch na kostrových koňoch v čele zástupu prízrakov a svorky ohnivých psov. Tento trúbiaci, zavíjajúci a skučiaci „divoký hon“ sa valí krajinou a usmrtí každého koho stretne (okrem tých, čo sa hodia tvárou na zem a prečkajú prechod svorky bez toho aby sa na ňu pozrel).
Charakteristickou verziou tejto smrtonosnej jazdy je jazda hrdinov (predkovia, náčelníci a hrdinovia statočne padlí v boji), ktorí sú pripravení zasiahnuť ak sa ich rod ocitne v nebezpečenstve zániku. Spia vnútri mohyly, vnútri svojej dutej hory a čakajú na magický spúšťač (zaklínadlo, zatrúbenie na roh na svätyni, preliatie krvi na zakázanom mieste...)
Jedna legenda opisuje hlavu hrdinu Brana (Havrana), pochovanú vnútri Bielej hory aby naveky strážila bezpečnosť Albiónu (Bieleho ostrova) čiže Británie. Biela farba upozorňuje na bytosti zvané „bieli“ (albi, alphi, elfi). Podľa starých legiend majú elfi kráľovstvá ukryté „dutých horách“ (sìthean), do ktorých sa človek môže dostať aj nedopatrením, ale hlavne sťa hrdina žiadajúci o pomoc a elfovia v závažných prípadoch pomoc neodmietnu, hoci hrdinu navždy uzavrú v hore. A cez „bielych ľudí“ (elfov) a „biele hory“ sa dostávame aj k Blaníku (čistý, priesvitný)

Vyzerá to tak, že slovanský alebo germánsky charakter (vrátane legendy pôvodu „rytierskeho vojska“) bol týmto bytostiam prisúdený neskôr a pôvodne boli súčasťou keltskej mytológie. Ako už bolo povedané, Kelti vnímali krajinu sťa osídlenú (v predrímskych časoch abstraktnými - neľudskými) bohmi nachádzajúcimi sa v dominantných bodoch krajiny. Ak ste videli nejaký film inšpirovaný artušovskými legendami o meči excalibur, tak sú to Pani Jazera, alebo Kráľovná Mab (podľa niektorých verzií ani Merlin alebo Morgana neboli ľudia...)
Na druhej strane záchrana národa (rodu) bola cieľom aj keltskej jazdy hrdinov alebo v moci elfov (neľudských obyvateľov dutých hôr), takže túto charakterovú črtu považujem za pôvodnú.


Senzibili (vizionári) často krát opisujú rôzne „prírodné bytosti“ (pojmy sú naozaj rôznorodé: démoni, anjeli, dévovia, elfovia...) zoradené do istej hierarchie, pričom na vrchu je vždy mocnosť ovládajúca miestnu dominantu (najčastejšie vrch), takže máme aj nelegendárny záznam o existencii týchto bytostí. Vzhľadom na nesúrodé informácie od viacerých senzibilov sa dá s určitosťou povedať len to, že o bežné ľudské konanie majú minimálny záujem, pretože čokoľvek robia je motivované nejakými siahodlhými cieľmi (ktoré možno presahujú ľudskú existenciu na tejto planéte...)
Taktiež sa vie, že tieto bytosti navzájom spolupracujú (napríklad pri prechode tajfúnu z mora na pevninu to vyzerá ako dopredu pripravený výsadok vojska; podobne lesné požiare alebo sopečné katastrofy sú dopredu naplánované).
Je možné, že vzhľadom na okolnosti sú človeku menej naklonené, ako to bývalo pôvodne, ale aj tak je zrejmé, že pozitívne reagujú na preukázanú úctu a napríklad, ak pri šamanskej ceste najprv požiadate o audienciu u tohto „ducha miesta“ tak vás potom v danej lokalite postretne oveľa menej prekážok a celkovo dosiahnete viac ako očakávate.

Fakty som čerpal prevažne z tejto kompilácie
Brány sidhe

ozpávka o kováčovi Sitnianskych rytierov
http://sitnoholding.sitnobusiness.com/legenda-o-sitnianskych-rytieroch/

povesť o Sitnianskych rytieroch - verzia z čias 2.sv.vojny
http://nss.sk/62/sitnianski-rytieri

Etymológia mena Sitno
Sitno

O Blanických rytieroch
wiki

pár faktov som našiel v bakalárskej práci
„Posvátné místo Blaník“ - Martina Chmelíková; 2010, UK, katedra obč. vých. a filozofie